Škaredá vec vzorom odvahy

Bŕŕŕ, fuj, ani za svet! Predvčerom som kráčala Železnou studničkou a rozmýšľala som, či by som to niekedy dokázala.

Videla som zopár bláznivých videí na Youtube, kde to tinedžerom celkom šlo. Keď som tie hnusné žaby videla skákať, striasla som sa odporom. Spomenula som si, ako som v detstve chytala do rúk pavúky kvôli tomu, že ich všetci spolužiaci hádzali na jedného chalana. Tiež som chcela byť „in“, tak  som ich hádzala aj ja. Stálo ma vtedy veľkú vnútornú silu predstaviť si, že pavúk je vlastne milé stvorenie. Funguje to tak aj so žabou? V žiadnom prípade! Tá myšlienka mi vŕtala v hlave. Prečo je žaba odporná? Prečo ma odpudzuje? Prečo niečo v prírode považujeme za krásne a niečo nie? Páči sa niekomu žaba? Asi len úchyláci.

Rozmýšľala som celú cestu. Každé tri metre som sa vyhýbala väčším a menším žabám. Za akých okolností by som pobozkala žabu? Keby mi dal niekto milión? Keby mi vrátil moju milovanú Iku, ktorá odišla taká mladá? Keby som mohla niekoho vyliečiť, alebo mu nájsť domov? Neváhala by som ani sekundu.

Pozrela som sa na žaby a už vôbec nevyzerali tak neprívetivo. Neboli to papagáje ani psíčkovia, ale už mi pripadali zaujímavo. Ich tvar, ich štýl pohybu, ich odvaha, keď riskujú život a prechádzajú cez cestu, po ktorej sa rútia autobusy, a na ktorej zostáva z každej ôsmej žaby len slizká placka s odtlačkom dezénu pneumatiky. Zrazu sa mi všetky tie žaby zdali úžasné. Bozkávala by som všetkých päťdesiat žiab, hore-dole Železnou studničkou aj celý deň. Škaredá vec sa stala vzorom odvahy. 

Dana Hamarová